Jedno bežné ráno… Je zamračené, prší.
Ledva som sa celá dolámaná vytrepala z postele. Už zase ďalšie ráno. Musím ísť nakúpiť, upratať…
Pozriem sa na muža… Ani ten neoplýva extra náladou. To bude zase deň… Nech dvihne kotvy a aspoň nakúpiť ide. Jeho reakciu už poznám. V hlave sa mi točí myšlienka „Choď aspoň nakúpiť! Choď aspoň nakúpiť!“
Oprela som sa o kuchynskú linku zadívala som sa naňho a ani neviem ako zo mňa vyhŕklo: „Pôjdeš prosím nakúpiť?“
Pozrel sa na mňa, usmial sa: „Áno, môžem.“
ExoLaris © 2021 Všetky práva vyhradené.
Stránku naprogramoval s láskou: michalsakulic@gmail.com.
Pridaj komentár